Futbal, ako ho poznali Milan Lešický, Jožko Adamec, či Laco Borbély, nie je futbalom aký poznáme my. Futbal, aký poznáme my, bude čoskoro cudzí mladším fanúšikom. Príhody o tom ako hrali najlepší hráči futbal za fľašu limonády a okrem futbalu reprezentovali krajinu v piatich ďalších športoch na letných olympijských hrách v Antverpách a po večeroch hrali v ochotníckom divadle, nahradili príhody o hráčoch, ktorí by aj napriek stonásobnému zvýšeniu tempa a kvality hry dokázali nahradiť akéhokoľvek hráča v ľubovoľnom svetovom futbalovom tíme (a v retro šortkách s lodičkou Adidas, s mullet účesom a s fúzami Rona Burgundiho by aj tak vyzerali v jedenástke novodobých hráčov najnormálnejšie).
Héctora Castra nahradil Garrincha, ktorého nahradil Roberto Rivelino, po ktorom prišiel cisár Franz, ktorého nasledoval Jean Pierre-Papin.

Ďalšia generácia fanúšikov možno nikdy nezabudne na veľkolepú svadbu futbalistu Manchestru City s hviezdou svetovej pop music, na tetovania, extravagantné účesy, či na kopačky od Louisa Vuittona. Prídu nové hviezdy svetového futbalu, ktoré si prežijú svojich desať rokov slávy a odídu. Nová generácia bude svedkom tisícov krásnych gólov, futbalových akcií, osláv gólov, na ktoré sa zabudne v priebehu niekoľkých hodín, lebo svet youtube vypľuje niečo nové, lepšie, krajšie, neopozeranejšie, coolovejšie.

V živote som strávil hodiny a hodiny sledovaním futbalových zápasov a sledovaním diania vo svete futbalu, s čistým svedomím môžem povedať, že neľutujem ani jednu minútu (čo sa nedá povedať napríklad o hodinách matematiky). Zažil som momenty šťastné, ale i momenty smutné. Videl som fantastické výkony geniálnych futbalistov, ale aj hráčov, ktorí kopali do lopty len preto, lebo tatíček síce mohol vybaviť vysokú školu, ale titul by synáčikovi aj tak nikto neveril. Pred niekoľkými dňami som sa ponoril do svojich spomienok a snažil sa vybrať niekoľko futbalových momentov a osobností, ktoré by mohli definovať moju generáciu. Výber je prudko subjektívny, akékoľvek námety od ľudí mojej generácie (25+-)rád doplním.

Zinedine Zidane

Večná škoda, že veľké množstvo futbalových fanúšikov si pri mene Zinedine Zidane spomenie na neslávne slávny koniec kariéry tohto futbalového génia. Deviateho júla, vo finálovom zápase Majstrovstiev sveta v Nemecku, stratil Zizu hlavu. Doslova. V predĺžení zápasu s Talianskom hlavou napadol Marca Materazziho a zápas ako aj profesionálna futbalová kariéra sa pre neho v tej chvíli skončili. Pre nás, ktorí sme futbal nezačali sledovať v roku 2006 ostane Zinedine Zidane jedným z najtalentovanejších, technicky najvybavenejších a najkompletnejších futbalistov a nič by na tom nezmenilo ani to, ak by hlavou napadol celú taliansku reprezentáciu.

Priamy kop Roberta Carlosa

V dnešnej dobe by sa Carlosov gól dostal do “športových” “novín” na Narkóze (aj to s niekoľkodňovým meškaním oproti futbalovým videám), pár dní by sa o ňom hovorilo a potom by prišlo niečo nové, napríklad hráč, ktorý počas exekúcie penalty stihne napísať a odoslať SMS. Ja na Carlosov gól proti Francúzom nikdy nezabudnem, aj keby mi dnes večer Narkóza naservírovala hráča, ktorý stihol počas zápasu upliesť sveter.

Chorvátsko na Majstrovstvách sveta 1998

Pred Majstrovstvami sveta vo Francúzsku som si vybral tím, ktorému budem fandiť. Šiel som proti prúdu a proti všetkým, ktorí si vyberali Brazíliu s vtedy ešte pomerne chudým Ronaldom. Mohol by som napísať, že Chorvátsko mi pripomínalo Slovensko. Politickou situáciou, históriou, hrdosťou. Bullshit. Páčili sa mi šachovnicové dresy. Nacionalistické kecy mi boli ukradnuté, keď som mal dvanásť a vďakabohu sú mi ukradnuté aj teraz, keď mám rokov dvakrát viac.

Smrť Petra Dubovského

Sú momenty, na ktoré nezabudnete nikdy v živote. Presne si pamätáte kde ste boli, čo ste robili. Nanešťastie tragické a náhle úmrtia ľudí k takýmto momentom patria. Deň pred mojimi štrnástymi narodeninami tragicky zahynula posledná naozajstná hviezda slovenského futbalu. Peter Dubovský bol mimoriadne talentovaným hráčom, ktorý na seba nepotreboval upútavať pozornosť extravagantným výzorom, či škandálmi. Spolu s Ľubom Moravčíkom (mimochodom, ďalšia futbalová osobnosť, na ktorú sa na Slovensku zabúda, pritom v Celticu patrí k legendám) patril Peter k hráčom, kvôli ktorým sa oplatilo sledovať reprezentačné zápasy.

Finále Ligy Majstrov 1999

Kde bolo tam bolo, bola raz jedna komerčná televízia, ktorá sa aj napriek protestom pracujúcich tiet odvážila vysielať Ligu Majstrov. Pracujúcim tetám nestačili telenovely od piatej do šiestej a pravidelné dávky slizkej romantiky z pera Rosamunde Pilcherovej, či pomerne časté vyhrabanie celej série Angeliky z archívu. Pracujúce tety pravidelne vypisovali Ruskovi do Markízy, ktorá ešte vtedy bola Markízou a nie Narkózou a vyžadovali zrušenie priamych prenosov Ligy Majstrov. Tieto časy boli zlatou dobou Ligy Majstrov na slovenských obrazovkách. Štúdio začínalo o 20:00, počas ktorých stihla Markíza odvysielať minútu predzápasovej debaty s odborníkom, audiotextovú súťaž a neprerušovaný 43 minútový blok reklám na Ford a Nutellu. Ja, naivné chlapča som tie reklamy vždy sledoval, s nádejou, že tentokrát sa začne futbal o trochu skôr ako zvyčajne a ja na druhý deň nebudem musieť vstávať unavený a zničený (a to radšej nehovorím o zápase, v ktorom fanúšikovia zhodili bránku a zápas sa začal s hodinovým meškaním).
Zlatú dobu Ligy Majstrov najkrajšie charakterizuje finálový zápas z roku 1999, v ktorom v Barcelone nastúpilo mužstvo Bayernu Mníchov (s legendami ako Oli Kahn, Lothar Matthäus, či Carsten Jancker) proti Manchestru United (s hráčmi ako nepotetovaný David Beckham, Dwight Yorke, či Jesper Blomqvist). Ak ste zápas videli, viete o čo ide. Ak ste zápas nevideli, prišli ste o strašne veľa a žiadne video z youtube to nenapraví.

Ak sa Vám článok páčil, dajte mi to vedieť. Povzbudíte ma v tom, aby som niečo napísal aj nabudúce. Ak sa Vám článok nepáčil, napíšte mi to tiež a ja nabudúce strávim čas pri niečom zmysluplnejšom . Podporte článok na vybrali.sme.sk, pridajte si ho na Facebook alebo sa staňte fanúšikom Footy.sk, či Futbalových videí.